Slovensko - čo bolo to bolo -Sedielko

Po mojom skevlom navrate z Francie sme sa dlho dohadovali kedy spravime Tatry 2005, az z toho nakoniec vypalil jul, a sli sme len ja a Lakynko. Rozhodli sme sa vzhladom na ine povinnosti zostat len na jednu noc v nasich krasnych horach.

    Nejpřesnější předpověď počasí Vám přináší SHÚ.
Prvy den sme robili dost unavnu, ale peknu Monkovu dolinu, a na druhy den Lakynko vybral Sedielko. Vyrazili sme za pekneho svitania, a pekne sme stupali Zadnou javorovou dolinou. Ako sme predpokladali, vela ludi sme na chodniku nestretli, len asi dvoch mladencov, s ktorymi sme sa oniehali pocas celeho vystupu. Po prekonani prvych dvoch stupnov sa zacalo zmrakat a nad Vysokou a Rysmi bola vidiet zretelne hustu oblacnost. Predstava burky v sedle ma hnala vpred co najrychlejsie ako sa dalo, aj Lakymu som videla v ociach mierne obavy, a to sme este nevedeli co nas caka... Spominani chalani vysli do sedla skor, navliakli si nepremokave bundy a hned to otocili spat.



Bolo mi to zvlastne, ale myslela som si, ze mozno sa im nechce schadzat sutoviskom. No ked som konecne dosla do sedla, hned som to pochopila. Pred sebou, resp. pod sebou som sa neveriacky pozrela na snehove pole. To vsak nebolo obycajne snehove pole, s akym sa tradicne stretavame aj uprostred leta, ale doslova zjazdovka. Zjazdovka zo Sedielka. Laky mi vravi, no pod...neverila som, ze to mysli vazne. Kedze muzi byvaju racionalnejsi v takychto situaciach a vedia sa rozhodovat zvacsa spravne, som bez vacsich vahani nasledovala svojho sparingpartnera...
V nesnázých se obraťte na Horskou záchrannou službu
Po prvych nesmelych krokoch sa mi to zacalo pacit, az na to hromobitie a dazd. Neznasam hrmenie v meste, a nieto na horach, kde je clovek taky malinky...Teda sneh bol fajn, dobre sa donho borilo, kym neprisiel ten osudny okamih...Laky zrychlil tempo zostupu, a nevsimol si, ze som trochu zaostala. Trochu som ho srdila tym, ze jeho slapaje nie su dokonale a ze mi nepasuju. Prisiel jeden balans, ktory som ustala, ale ten dalsi nie...mala som na sebe debilne poncho, a paralyzovana celou bizarnostou situacie, som ani nebrzdila. Vzdy som sice verila, ze mne sa nic zle stat nemoze, ale ako som sa rutila po snehu na velke sutovisko, som tusila, ze to bude moj koniec. Pamatam a zrejme si budem este dost dlho pamatat ten rev, ktory sa mi vydral z hrdla. Ked som ''obiehala'' :) Lakyho, sa nam ruky minuli o niekolko centimetrov a bolo mi jasne, ze ak ma nezachyti, nedopadne to so mnou dobre. Pohlad, ktory som mala pred sebou bol strasny, ale pamatam si uz len ako som dopadla na bok. Mala som obrovske stastie, ze som si neporanila hlavu, ani chrbticu. Najprv som sa nemohla nadychnut, a citila som sa ako svetlomet rozbity na marne kusky. Zrazu sa za mnou zosmykol Lakynko a so strachom v hlase sa ma opytal co mi je. Po boji s nadychnutim sa, zo mna vyslo, ze zijem. Lakynko ma ukludnil, podporil, po soku sa mi vyplavil asi adrenalin :) a viem, ze som na neho nie pekne vystartovala, prepac Lakynko.
Najprv som razantne odmietla dlasi zostup po snehu, ale hned som si to rozmyslela po prvych roztrasenych krokoch po suti...Tak mal Lakynko o pracu postarane. Schody, ktore mi doslova do snehu vytesal, boli dokonale. Zvladli sme to, ked sme konecne boli na rovnej zemi, som bola asi najstastnejsi clovek v danej chvili. Cela premocena, ubolena, ale ziva.



Na Terynke sme si dali vydatnu kapustovu polievku, a mlcky sme si vymienali pohlady, pocujuc frajerske reci od vedla. Nas zostup nebol ziadnou naivitou, ani frajerinou, ale vychodiskom, ktore sme zvolili (ano, aj ja, hoc konkludentne) v tiesnivej situacii. Urcite nam chybali macky, iste aj informacie, ak by Horska sluzba zvrejenila, ze zo Sedielka nie je mozny zostup, len za pomoci zimneho vystroja, resp. minimalne maciek, ale nic take nikde nevyselo.
V ten den okrem nas zisiel zrejme uz len jeden typicky odvazny Cech, ktory nas obiehal smykajuc sa, po mojom pade. Odporucal nam to skusit. Ze je to sranda. Ano je, pokial sa vam neprihodi nieco ako mne. Potom sa uz divate na vsetko trochu inak. Nikdy som nemala laxny pristup k zodpovednosti, no teraz vynakladam co najvacsiu opatrnost pri kazdom pohybe, pretoze clovek vopred nikdy nevie, co sa mu moze prihodit.
Co je vsak dolezite, moja laska k horam je este vacsia, aj minuly vikend som stravila v Tatrach, robili sme Prielom a Hlinsku dolinu. Sedielko si chcem urcite zopakovat, no uz za lepsich podmienok :)

autor:Katarina Babcakova